Bolo aprílové ráno a hrebeň Považského Inovca ma opäť vylákal z domu. Tentokrát som nešiel sám, ale s jedným kamarátom z Hlohovca. Autobusom sme sa doviezli priamo na Havran približne o 8 hod. s tým, že okolo 14:00 budeme mať prejdených 21 km a budeme na rázcestí Bezovec, bus (červená značka). Ale pekne po poriadku.

Sedlo Havran - začiatok druhej časti.

Pokračujeme, kde sme skončili v prvej časti. Na Havrane.

Prvý 10 minutový úsek končí na rázcestí Plešiny, kde okrem rázcestníka možno vidieť aj výhľady na hrebeň, ktorým budeme prechádzať, s najvyšším vrchom Marhát (foto, vľavo dolu).

K ďalšiemu medzníku trasy, ktorým je Striebornica sme sa dostali asi po pol hodine. Cesta listnatým lesom, takže nič zvláštne na komentovanie :).

Rázcestník Striebornica.

Na jar však stromy ešte nemajú listy, takže sem – tam sa otvorí nejaký výhľad na obec v pozadí (Moravany nad Váhom) obrázok nižšie.

Výhľad na obec v pozadí (Moravany nad Váhom).

Prvé, zároveň najťažšie stúpanie dňa začína už od Striebornice na Krahulčie vrchy a potom až na Marhát. Čím ideme vyššie, tým viac toho vídime z Považia.

Pekný výhľad na Považie

Lezenie na Krahulčích vrchoch

Krahulčie vrchy sú jedným z najkrajších skalných útvarov Považského Inovca, využívané aj na tréningy skalolezectva. Aj tieto skaly v nadmorskej výške len okolo 600 m n. m. sa stali osudnými už pre niekoľkých lezcov.

Krahulčie vrchy.

Lúka, kde sa vymieňal tovar

Po prejdení Krahulčích vrchov sa dostaneme na zaujímavé miesto „Trhovičná lúka“. Ide o lúku, na ktorej sa v minulosti stretávali kupci a vymieňali si tovar medzi sebou, ktorý následne predávali, či už na Považí alebo na Ponitrí.

Po ceste na Marhát.

Nezameniteľná alej, snežienky a poriadny „stupák“ do kopca nám signalizujú, že Marhát je už na dosah.

A sme na vrchole...

.....a sme na Marháte (748 m n. m.). Na tomto vrchu bola postavená pred niekoľkými rokmi drevená rozhľadňa vďaka ktorej možno Marhát vidieť aj z väčšej vzdialenosti. Samozrejme, keď budete chcieť ísť aj na rozhľadňu treba dávať pozor, pretože sa lezie po drevených rebríkoch a často v silnom vetre. Treba byť odvážny, pretože výhľady či už na Považie alebo Ponitrie stoja za to (vrcholová kniha je na kríži pred rozhľadnou).

V pozadí hrebeň Tríbeča, zvažujúci sa až do Nitry (vpravo), ktorý lemuje Podunajskú pahorkatinu, vpredu obce Radošina a Nitrianska Blatnica – vľavo.

Keďže bol čas obeda, nezaháľali sme, navarili, hodinku oddýchli a pokračovali ďalej. Pri zostupe z Marhátu budete prechádzať okolo mohutného vysielača (obr. v vpravo hore) a po cca 30 minútach budete na rázcestí, na ktorom prichádza žltá značka z Nitrianskej Blatnice (sedlo Marhát) a zároveň končí najťažšie klesanie dňa (my však stále po červenej, keďže ide o hlavný hrebeň, iné farby nás počas celej trasy nemusia zaujímať).

Ďalšia zastávka: Jelenie jamy

Tu možno pozorovať zaujímavý kontrast, na jednej strane maštale na druhej fotovoltaické panely, na tretej lesná škôlka ihličnanov (tradičné poľnohospodárstvo, lesníctvo a ekologizácia výroby elektrickej energie). Mení sa už výrazne aj prírodný charakter krajiny, častejšie sa vyskytujú lúky a pasienky striedajúce sa so zmiešaným lesom.

Nasleduje opäť dlhší úsek lesom, na konci ktorého sa ocitneme pri rázcestníku „Horáreň pod Kostolným vrchom“. Ešte kúsok pred horárňou sa nachádza pamätník pre lesníkov, ktorým život vzala práve ich práce v lese. Ide o pietne miesto.

Pietne miesto venované lesníkom.

Veselý vrch resp. keď vás naháňajú kone.

Po horárni nás čakal už len prechod lúkami s prvými náznakmi roztrateného osídlenia. Značenie na lúkach bolo veľmi zlé resp. žiadne, takže držte sa okraja lesa a lúky tak, aby ste smerovali ku „Veselému vrchu“ (v strede na fotografii nižšie).

Je to síce vrch s názvom „Veselý“, ale nám veselo nebolo. Keď prejdete vrch natrafíte na rómsku osadu, v blízkosti ktorej chovajú systémom voľného výpasu kone. Značku na tejto lúke ani nehľadajte, prejdite len stredom lúky pomedzi kone k osade.
Odporúčanie 1: kráčať pomaly, aby sa kone nesplašili, pretože sa pasú na tomto mieste celoročne a musíte prechádzať medzi nimi.
Odporúčanie 2: budete perchádzať tesne vedľa osady (Romóvia, ktorí tam bývajú už niekoľko rokov, sú síce civilizovaní, ale pobehuje tu množstvo psov)

Kone pasúce sa na Veselom vrchu.

Takže sme opäť na konci ďalšieho dňa. Vpravo na obrázku nižšie môžete vidieť spomínanú osadu, pri ktorej je aj zastávka autobusu (od dopravnej značky vľavo cez cestu) a rázcestník Bezovec bus.

A ako domov?

Ak nejde momentálne autobus do Piešťan, zbehnite do najbližších obcí (Nová Lehota, Stará Lehota, kde sa môžete občerstviť v miestnych pohostinstvách) alebo na Bezovec (25 minút cesty), kde možete využiť či už ubytovacie, stravovacie alebo wellness služby.

2. časť Považského Inovca za nami, ale do cieľa v Mníchovej Lehote ešte ďaleko. Pokračovanie nabudúce :).

Odporúčanie a varovanie:Považský Inovec patrí medzi pohoria, kde nadmorská výška nie je predpokladom vysokohorskej turistiky, ale kombinácia listnatého, zmiešaného a ihličnatého lesa, resp. krásne vyhliadky a čerstvý vzduch, dáva ľudom aj v tejto časti Slovenska radosť z turistiky.

Chcete pomôcť cestovnému ruchu v svojom regióne? Pošlite svoje fotky a zážitky ako tento autor na admin@spoznaj.eu. Radi ich zverejníme!