Z Vlkolínca na Sidorovo

Turistický chodník: Vlkolínec(800 m n.m.)(žltá zn.)--> Sidorovo, rázc. (820 m n.m.)(červená zn.)--> Sidorovo (1099 m n.m.) --> Sidorovo, rázc. (820 m n.m.)(žltá zn.)--> Vlkolínec(800 m n.m.) Celkový čas: 02:10

Vlkolínec, živá obec pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry je dobre známa nielen na Slovensku, čomu nasvedčovalo množstvo jazykov rozliehajúcich sa touto malebnou dedinkou. Pre svoju jedinečnosť bol zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO (1993). Predstavuje najzachovalejší a najucelenejší urbanistický celok pôvodných ľudových stavieb v strednej Európe. Vďaka periférnej polohe zostal zachovaný nielen historický charakter sídla Vlkolínec a okolitej prírody, ale aj vonkajší vzhľad objektov i vnútorné usporiadanie väčšiny domov.

Parkovisko pod obcou.

Obyvatelia obce Vlkolínec sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom a salašníctvom, drevorubačstvom, ale aj včelárstvom, chovom dobytka (ovce), čoho svedectvom boli ovce spásajúce lúky. Okolím sa nesúci zvuk ich zvoncov dotváral atmosféru tohto miesta.

Detské ihrisko...v susedstve lúka s množstvom oviec.

Vzácnymi stavbami obce Vlkolínec sú dvojpodlažná zrubová zvonica z roku 1770, z vonkajšej strany obitá šindľom, zrubová studňa z roku 1860 s hĺbkou 13m, barokovo - klasicistický kamenný rím.kat. kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875, v tesnej blízkosti kostola je obecný cintorín so zachovalými kamennými a kovovými náhrobnými krížmi. V obci je aj muzeálny objekt - Roľnícky dom, Liptovského múzea v Ružomberku, s expozíciou pôvodného bývania, používania predmetov v domácnosti, v poľnohospodárstve. Vo Vlkolínci bola tiež škola, ktorá zabezpečovala vzdelávanie pravdepodobne už od 17. storočia.

Zrubová zvonica z konca 18. storočia

Po prehliadke Vlkolínca sme zamierili na Sidorovo, dominantný vrch nad Vlkolíncom patriaci do pohoria Veľká Fatra, v ľudovom podaní nesie tento vrch názov Žiar, v geografických mapách do roku 1950 pod názvom Híravá. Smerom z dediny stúpame po prudšej kamenitej ceste po žltej značke 30 minút do sedla pod Sidorovom na Vlkolínskych lúkach, kde odbočíme na červenú značku, ktorou sa dostaneme za 40-50 minút na vrchol Sidorovo (1099 m n.m.). Tu nás zmiatlo neprehľadné značenie a odbočku na červenú značku sme museli doslova hľadať, ale podarilo sa.

Cesta na vrchol Sidorovo bola dosť prudká a neraz sme zapochybovali, či sme nezišli z turistického chodníka. Výhľad však stál za všetku námahu. Z vrcholu sme mohli obdivovať spomínaný Vlkolínec, Biely Potok, Revúcku dolinu, ako i vzdialenejšie Nízke Tatry.

Cestou po žltej značke na Vlkolínkske lúky....lesná cesta za strmším štrkovitým usekom.

Výhľad z vrchola v pozadí Nízke Tatry... vpravo dole obec Vlkolínec ako na dlani

Stromy na vrchole zakrývali mesto Ružomberok.

Podobný ´strmák´ nás čakal aj pri ceste dole, ale trvalo to aspoň kratšie. Museli sme sa pridržiavať stromov, aby sme udržali stabilitu a asi po 30 minútach sme boli na Vlkolínskych lúkach s výhľadom na Haliny. Do dediny nám to trvalo 25 minút po žltej rovnakou cestou ako hore.

Haliny z Vlkolínskych lúk...v popredí Cirsium eriophorum (Pichliač bielohlavý)

Posledná rozlúčková fotka smerom na parkovisko pod dedinou......

Odporúčanie a varovanie: Vlkolínec je príjemné miesto pre každého, kto si rád oddýchne od ruchu mesta. V dedine je areál na hranie sa priamo na lúke spásanej ovcami, čo poteší rodiny z deťmi. Negatívom boli autá miestnych obyvateľov zaparkované priamo v obci pri drevených usadlostiach, čo pôsobilo trochu rušivo. Výstup na Sidorovo patril medzi menej náročné, znepríjemnil ho horší terén a neprehľadnosť značenia. Lokalita ponúka možnosti na aktívnejšie i pasívne strávenie dňa pre všetky vekové kategórie. Vlkolínec je jednoducho výborných tipom na výlet!!!